Dunning-Krugerov efekt: prečo nám sebavedomie klame?

Minulý mesiac sme vám priniesli článok o tom, ako podvodnícky syndróm, známejší pod názvom impostor, dokáže negatívne ovplyvňovať vnímanie vlastného úspechu. V novom článku sa pozrieme na druhý koniec spektra hodnotenia vlastných schopností, a to ich nadhodnocovanie.

Dunning-Krugerov efekt sa objavuje, keď človek na po nadobudnutí malého množstva vedomostí nadobudne dojem, že tému obsiahol a dobre sa v nej orientuje a to potom neúmerne posilní jeho sebavedomie. K efektu dochádza v dôsledku nedostatku kritického myslenia, pretože je pre ľudí ťažké sa objektívne zamyslieť a zhodnotiť vlastné schopnosti bez skreslenia. Toto neobjektívne hodnotenie môže mať potencionálne vážne následky, kedy preceňovaním vlastných schopností prichádzame o uvedomenie si priestoru na zlepšenie a rast. V takom prípade sa stáva, že osoby dosahujú horšie výsledky, než by mohli.

Paradox nových informácií

Hypotéza výskumu preceňovania vlastných schopností bola formulovaná v roku 1999 na Cornell University. V práci pod názvom „Nekvalifikovaní a nevedomí“, David Dunning a Justin Kruger testovali schopnosti štyroch skupín ľudí v troch kategóriách: humor, logika/myslenie a gramatika. Ich výsledky poukázali na zaujímavý jav, kedy osoby, ktoré skončili v najnižšom kvantile, vysoko nadhodnotili svoje reálne schopnosti. V časti výskumu mali účastníci pred sebou 20-otázkový test z anglickej gramatiky. Po jeho dokončení mali sami odhadnúť ich gramatické schopnosti v porovnaní s ostatnými. Osoby, ktoré skončili v najnižšom 12. percentile svoje schopnosti precenili natoľko, že by sa sami zaradili do 62. percentilu. Ich schopnosti neodpovedali ich vlastnému hodnoteniu, a napriek ich výsledkom by sa zaradili k najschopnejšej tretine ľudí.

Dunning a Kruger tento efekt pripisujú nedostatku metakognitívnych schopností, a teda neschopnosti správne kriticky analyzovať svoje myšlienky a výkon. Efekt ale samozrejme nemusí byť prítomný vo všetkých častiach vášho života, a často sa prejavuje len v určitých slabých miestach.  U niekoho môže pôsobiť v oblasti emocionálnej inteligencie, u niekoho pri práci, finančnej gramotnosti, alebo iných, individuálnych sférach záujmov, hobby a vzdelávania. Tendencia považovať sa za väčších expertov, než nimi reálne sme, pochádza z jednoduchého pocitu, ktorý máme, keď sa naučíme niečo nové. S novými informáciami v nejakej oblasti nám rastie sebavedomie, ktoré predstavuje kľúčovú premennú v Dunning-Kruger efekte. Aj malé množstvo informácií môže ľudí viesť k pocitu, že o problematike vieme všetko, čo je k dispozícii. Existuje však možnosť, že sa len približujeme k priemeru.

Efekt sa môže vyskytovať u skutočne hocikoho. Profesor Dunning poukazuje na dôležitý paradox – vedomosti a inteligencia, ktoré sú potrebné na to, aby sme boli v niečom dobrí, sú rovnaké kvality, aké potrebujeme na rozpoznanie, že v tom v skutočnosti nie sme dobrí. Zároveň mnoho ľudí ani nevie, ako by mohli veci robiť lepšie, lebo k tomu jednoducho nemajú vedomosti. Podstatou efektu je, že pokiaľ problematike dostatočne nerozumieme, nie sme schopní objektívne zhodnotiť naše schopnosti. Dunning ale dodáva, že účastníci výskumu boli schopní spätne skritizovať svoj výkon, ak cítili rozdiel medzi predošlým a aktuálnym výsledkom.

Dá sa s tým vysporiadať?

Prvé pravidlo Dunning-Kruger klubu je, že neviete, že ste členom Dunning-Kruger klubu. Ak vás práve chytila panika, že v skutočnosti nie ste vôbec dobrí, dobrou správou je, že Dunning-Kruger efekt zvyčajne nepôsobí dlhodobo. Čím dlhšie sa v danej oblasti pohybujeme a čím viac sa učíme, tým rýchlejšie nachádzame vlastné medzery v informáciách a prichádzame na to, že vlastne expertmi nie sme. Taktiež konštruktívna kritika a feedback od iných je dobrou stratégiou na odhalenie vplyvu efektu, keďže ostatní sa na naše výsledky dokážu pozrieť objektívnejšie. Podstatné je neustále zisťovať, ako funguje naše myslenie, rozoznávať v ňom nedostatky a postupne ich odstraňovať.

V roku 2000 Dunning a Kruger za tento objav získali satiristické ocenenie Ig Nobel Prize, ktoré sa udeľuje za absurdné výskumy. Napriek tomu sa tento psychologický fenomén v spoločnosti uchytil. Od decembra minulého roka však medzi psychológmi prebieha debata o tom, že tento fenomén vôbec neexistuje. Výskum Dunninga a Krugera  je taktiež kritizovaný za nevhodné matematické modely a nesprávne výskumné postupy. Novšie výskumy rovnakého efektu už nedokázali replikovať výsledky tak, ako boli uvedené v pôvodnom výskume z roku 1999. Hoci psychológovia nachádzajú rovnaký vzorec správania, vysvetľujú to skôr prílišným sebavedomím účastníkov výskumov. Jednoducho si všetci radi myslíme, že sme lepší ako priemer. Zatiaľ však neexistuje konsenzus odborníkov vyvracajúci existenciu efektu a pravdepodobne bude nasledovať hlbší výskum.

Kognitívne skreslenia a nadhodnocovanie vlastných schopností vďaka nadmernému sebavedomiu sú však vo svete kritického myslenia a psychológie ustálene javy, s ktorými je nutné pracovať a systematicky odstraňovať. Aj vďaka nim si väčšina vodičov myslí, že sú lepší ako ostatní, aj keď na to neexistuje žiaden matematický dôkaz.

Zdroje: Pôvodný výskum Dunning/Kruger, Forbes, PsychologyToday I., PsychologyToday II., VoxThe Decision Lab, McGill University, VeryWell Mind, Financial Times